Seriál: Krubera-Voronja -2170 m - nejhlubší propast světa

Adrenalín stúpa rýchlejšie ako vrtuľník klesá. Iljucha Alexandrov naviguje na pristátie. Vietor je silný. S mašinou to hádže 3m nad našimi hlavami. Shuvalov má strach a drží ma za ruku. Pevne mu ju stisnem. Niesom na tom o moc lepšie. Ľadové kryštály pichajú ako projektily. Otáčky rotoru mierne poľavili, hotovo sedí. Teraz to tam rýchlo nahádzať a preč odtiaľto. Vonku nechávame nejaké vaky s jedlom. Palubný technik nám dáva jasne najavo, že sme plný. Viac toho neunesie!

Návrat potápačov o 23:00. Varíme a oslavujeme. Nový rekord sveta –2170m je tu. Neskoro v noci sa darí spojiť s povrchom. Hore sa prehnal uragán. Odniesol dva stany aj s vecami. Mráz –25C. Tí, čo zostali hore, sú zalezený v kuchyni aby prežili a závidia tým pod zemou.

Tri dni ideme k Čiernemu moru, zaplatíme si rozbitý vrtuľník ktorý nás horko ťažko vyloží 2300 m vysoko, tu vlezieme do jaskyne, kde po troch dňoch lezenia, plazenia, potápania a nadávania na neskutočnú drinu, skončíme zase na úrovni mora. Tam sa otočíme a ďalšie tri dni sa po lanách trmácame s ťažkými vakmi naspäť hore, odkiaľ nás vrtuľník zvezie dole k moru. A my si za to ešte aj radi zaplatíme. Sme my normálni? Nakoniec sme sa zhodli, že energia vynaložená na takýto výkon by vytlačila Tatrovku aj na Gerlach a tvrdo zaspávame vo vzájomnom objatí.

Dobalujeme materiál a prvá várka ide dodávkou do Suchumi na letisko. V kúte letiska leží rozobraté torzo našej havarovanej helikoptéry Mi-17 z roku 2005. Pri pohľade naň ma striasa. No pri pohľade na náš „nový“ idem do kolien.

Opúšťame novoročnú Viedeň smer Rím. 08:40– Pristávame na ľudoprázdnom letisku v Ríme. 11:30– úplne prázdnym lietadlom A-321 pre 170 cestujúcich letíme do Moskvy. Príde sa na to pozrieť aj sám pilot. Vrážam mu do ruky fotoaparát, o tento záber predsa nechcem prísť.