
Vždy to bolo tak, že slováci opúšťali Slovensko. Prv to bolo najčastejšie za vidinou lepšieho živobytia, neskôr za slobodou ducha a názorov. V dnešných časoch „koktail“ dôvodov na odchod do cudziny obsahuje štipku z jedného i druhého. Pridáva sa túžba po spoznaní neznámeho a možnosti štúdia v cudzine.
Počet příspěvků v diskusi celkem 1 (poslední 5.10.2007 16:55)
Kedze som Slovenka, zaujal ma zaver autorkinho clanku, v ktorom sa venuje uvahe o strate povedomia a prislusnosti ku Slovensku.
Suhlasim, ze vseobecna klima v krajine nepraje rozvijaniu pozitivneho
vlastenectva a hrdosti na svoju krajinu. Ja osobne som si svoju prislusnost
k Slovensku uvedomila (na rozdiel od slovenskych studentiek v Dansku,
spominanych v clanku) az vtedy ked som mala moznost stravit semester na
vymmennom studijnom pobyte v zahranici- v Belgicku.
A to som navyse pocas celeho svojho 5-mesacneho studijneho pobytu,
pocuvala pomerne eurooptimisticke (az euroidealisticke) prednasky (to na margo
autorkinej poznamky o europanstve, ktore nahradza u niektorych
Slovakov narodnu hrdost), kedze som sa v Belgicku venovala studiu
problematiky Europskej unie. Napriek tomu, ze ma laka spoznavat nove a cudzie a
ze som sa tam citila viac nez vyborne, vzdy ma potesila moznost travit cas aj so
slovenskymi resp. ceskymi kamaratmi a nielen s cudzincami, pretoze hoci
clovek zije v cudzej krajine, kde sa mu dari, obcas mu chybaju niektore
doverne zname veci z domu (ci je to moznost hovorit svojim jazykom, strava,
knihy, filmy,priroda,…)a aj ked dobre vychadza s cudzincami, predsa
len ak stretne po dlhom pobyte vonku krajana ma taky zvlastny pocit
spolupatricnosti, zdielanej identity.