nepřihlášený uživatel · Registrovat se · Přihlásit se

Rozhovor s Mariánem Chalánym

Čím jsi chtěl být, když jsi byl dítě? Měl jsi už tehdy jasno, že budeš hercem?

Dá sa povedať, že herectvo, alebo divadlo si našlo mňa. Ako každé dieťa, aj ja som mal samozrejme svoje detské sny o svojom budúcom povolaní, keď budem „veľký“. Ako malé dieťa som chcel byť smetiarom a kozmonautom. To bolo, keď som mal asi 4 roky. Ohurovali ma obrovské rachotiace smetiarske autá, ktoré nakladali odpad a odvážali ho kamsi do neznáma. A hlavne sa mi páčilo, ako veľkí ujovia na nich vzadu jazdia. Neskor, keď som začal chodiť do školy, tak už ma začínala zaujímať kultúra. Čítal som si knižky sám už asi od šiestich rokov. Túžil som byť tanečníkom, alebo spevákom.

A co tě vedlo k herectví?

V tretej triede na základnej škole som začal posobiť v našom školskom divadelnom krúžku KAMARÁT a pripravovali sme muzikál Nevedkove dobrodružstvá, kde som stvárnil hlavnú rolu. Vtedy som po prvý krát pričuchol k herectvu formou hry a zábavy. Ako dieťa ma to neuveriteľne bavilo. S muzikálom sme mali veľký úspech, hrali sme na roznych súťažných prehliadkach a festivaloch. Chcel som sa herectvu venovať aj naďalej. V desiatich rokoch som sa prihlásil do divadla/školy LUDUS a dodnes v ňom posobím ako hosť. Tam sa naplno prejavila moja láska k divadu a ľuďom v LUDUSe vďačím za to, že robím v živote to, čo ma najviac baví.

Keď prišiel čas, rozhodnúť sa, kam si podám prihlášku na vysokú školu, tak som neváhal a pre istotu som sa hlásil rovno na tri umelecké školy. VŠMU v Bratislave, JAMU v Brne a DAMU v Prahe. Prijímačky som bral športovo, lebo som stále chápal herectvo ako zábavu, hru, radosť. Ak by ma na žiadnu školu nevzali, chcel som ísť študovať jazyky a tlmočníctvo/pre­kladateľstvo. Stalo sa však to, že som bol prijatý na všetky tri vysoké školy. Mal som asi veľké šťastie. Rozhodol som sa ostať študovať v Bratislave, lebo som bol prijatý do ročníka Martina Hubu a Zuzany Kronerovej. Poznal som ich ako hercov a aj prácu ich predošlých študentov a chcel som aby ma do „hereckého života“ pripravili práve oni.

Vysoká škola bola pre mňa krásnym obdobím. Na začiatku štúdia som bol nemilo prekvapený tým, že sa herectvo učilo a bralo neuveriteľne vážne. Na to som asi nebol pripravený, ale som vďačný svojim pedagógom za všetko, čo ma naučili.

Hned po studiích jsi odešel do Brna, proč?

V HaDivadle v podstate pôsobím už od apríla 2007 a ocitol som sa tu vďaka režisérovi Martinovi Porubjakovi, pretože tu pripravoval inscenáciu Franka Wedekinda „Lulu“. K tejto role som sa dostal tak trochu zvláštne: Jedného večera, bolo asi jedenásť hodín, mi zavolal Martin Porubjak- poznal som ho ako profesora z VŠMU (navštevoval som jeho prednášky analýzy dramatického textu) a povedal mi, že mu chýba jedna postava v inscenácii „Lulu“. Len, že je trochu problém, lebo je to v Brne, v Čechách, či by som mal o túto rolu záujem. Ja som neváhal ani chvíľu, lebo som bol ešte na škole a každá skúsenosť je dobrá a obohacujúca. HaDivadlo som poznal a bol som poctený, že tam budem mocť hosťovať. Hneď potom sa začala skúšať inscenácia Černá sanitka, ktorej režisérom je Marián Amsler a v tej som dostal tiež rolu. Takže som tu už mal dve hosťovačky a keď som potom dostal ponuku na angažmá, s radosťou som ju prijal. Mal som aj iné ponuky zo Slovenska, ale ponuku hrať v HaDivadle som vzal, lebo som tu už poznal ľudí, kolektív bol veľmi príjemný. V podstate som neplánoval odísť zo Slovenska, ale chcel som hrať v divadle s ľudmi, s ktorými si rozumiem a to mi umožnilo práve HaDivadlo.

Jak se Ti spolupracuje s herci a režiséry Hadivadla?

HaDivadlo mi nesmierne vyhovuje aj po ľudskej, aj po pracovnej stránke. Vždy som túžil pracovať v zaujímavom a menšom „nekamennom“ divadle. Doležitý je pre mňa pri práci ľudský faktor. Nevedel som si predstaviť, že budem členom veľkého divadla, kde sú ľudia zamestnaní a stretávajú sa len sporadicky, po skúške ide každý niekam za iným kšeftom a po predstavení rýchlo preč. Túžil som byť členom divadla, kde si budem so svojimi kolegami rozumieť po ľudskej stránke, budem mať s nimi vždy o čom hovoriť a hlavne sa budem do toho divadla tešiť. Na každé predstavenie, na každú skúšku. HaDivadlo je pre mňa splneným snom. Ľudia tu robia divadlo, aké mám rád. Žijú preňho. Majú z práce radosť. Každý z nich je jedinečná osobnosť, každý ma inšpiruje a obohacuje.

Máš dobrou češtinu, jak jsi toho docílil?

Myslím si, že moja čeština je ešte dosť krkolomná, ale snažím sa. Od malička som čítal v češtine veľa kníh a pozeral českú televíziu a filmy. Mám k nej pozitívny vzťah. Stále mám čo zdokonaľovať. Kolegovia sú na mňa niekedy prísni a ja som im za to vďačný.

V HaDivadle hraješ v řadě inscenací, která je pro tebe herecky nejzajímavější?

Keď to vezmem od začiatku, tak moja prvá rola, rola Schwarza v predstavení „Lulu” mi obzvlášť prirástla ku srdcu. Zoznamoval som sa s hercami, zoznamoval som sa s divadlom, takže k nej mám najvčší vzťah, lebo to bol môj štart v HaDivadle. Potom prišla Černá sanitka, to je kabaretné predstavenie, v ktorom sa spieva a myslím si, že mne ten spev veľmi nejde, takže toto predstavenie bolo tak trochu skúškou prekonať tú hanblivosť. „Sloní muž“ bol zase prvý v češtine, čiže nové dobrodružstvo. Potom Goebbels v predstavení „Doma u Hitlerů“. Potom prišla spolupráca s režisérom Havelkom na predstavení „Indián v ohrožení“. To je predstavenie, v akom som ešte nikdy nehral, lebo témou je teória relativity a je to predstavenie, ktoré nie je herecké, ale je skôr o presnosti a timingu. V „Indiánovi“ neovplyvňuješ diváka emóciou, alebo hereckou energiou, ktorú mu ty dávaš, je to predstavenie, ktoré vplýva na divákove zmysly úplne inak. Ťažko sa mi to opisuje, myslím že je to na divákoch, aby zistili, ako to na nich vplýva. Navyše je to autorská inscenácia, takže tvorivý proces bol pre mňa úplne novým zážitkom a vzácnou skúsenosťou. V predstavení „Pařenište“ je rola Nešveru úžasná preto, lebo to bola spolupráca s pánom Pitínským, s ktorým som sa po prvý krát stretol v Divadle Astorka Korzo 90 pri práci na inscenácii Romeo a Júlia. Zatiaľ mojou poslednou rolou je postava Williama Blora v detektívke Agathy Christie A pak už tam nezbyl ani jeden. Žáner detektívky je pre mňa nový a nesmierne zábavný. Ja mám každé predstavenie rád a každé, keď sa skúša, je na pre mňa to najťažšie, lebo človek vždy vstupuje do niečoho nového, do neistoty.

Inscenace „Indián v ohrožení“ (režie J. Havelka) je poměrně fyzicky náročná, jak probíhalo její zkoušení a jak zvládáte jednotlivá představení?

Skúšanie bolo dosť náročné. Improvizovať predsa na tému teórie relativity, nie je hračka. Do posledného momentu sme nevedeli, ako bude predstavenie vyzerať. Jirkovi Havelkovi sme však doverovali. Jeho maximálne nasadenie a energia nás všetkých motivovala. Premiéra a následný úspech boli veľkým prekvapením. Všetci sme boli dojatí a to predstavenie teraz milujeme. Predstavenie je náročné. Před každou reprízou sa stretávame o 17:00 v divadle a celé si ho „zbehneme“ aby sme si ho zopakovali a večer pred divákmi si boli stopercentne istí.

Na konci hry „Indián v Ohrožení“ je zajímavý světelný efekt, nejen brněnští divadelníci si lámou hlavu nad tím, jak jste to dokázali…?

To je tajomstvo šéfkuchára.

Tvoji nejnovější inscenací je „A pak už tam nezbyl ani jeden“ (režie M. Amsler), hostujícím hercem v této inscenaci je Petr Jeništa. Hrajete spolu také ve hře „Doma u Hitlerů“ (režie A. Goldfam). Herecky je to zcela odlišný typ. Ovlivnil tě nějak ve tvém přístupu k herectví?**

Peter je vynikajúci a výnimočný herec. Rád ho pri skúšaní pozorujem a učím sa od neho mnohým veciam, ale to asi od každého s kým spolupracujem.

Máš, nebo měl jsi nějaký divadelní vzor?

Každý herec je niečím jedinečný a svojský a ja chcem tiež ostať sám sebou. Nechcel by som sa na nikoho podobať. Samozrejme je množstvo neuveriteľne talentovaných hercov, ktorých obdivujem. U nás v divadle obdivujem profesionalitu a presnosť Jany Plodkovej, emocionalitu a energiu Simony Pekovej, nadhľad a ľahkosť hereckého prejavu Marie Ludvíkovej, múdrosť, rozvážnosť a pokoj Cyrila Drozdu, spontánnosť Kamily Kalousovej, vytrvalosť Ilony Baráth, praktickosť Jiřího Hájka, herecký zjav Marka Pospíchala, pokoru a dobrotu Miloše Maršálka, pravdivosť a civilnosť Jána Sedala, zručnosť a obetavosť našej garderobiérky Kateřiny Kumhalovej, všeschopnosť nášho inšpicienta Mirka Kumhalu a univerzálnosť všetkých chalanov z techniky, zvuku a svetiel.

Láká tě film, seriály, popřípadě televizní tvorba?

Ešte som nemal možnosť vyskúšať si prácu pred kamerou. Veľmi ma to láka a snáď jedného dňa budem vedieť, čo všetko táto práca obnáša.

A nějaká vysněná role?

Je ich veľmi veľa. Nechcem ich prezrádzať, aby som to nezakríkol. Snáď si ma nájdu.

17.6.2008 10:38
Hodnocení karmou
Současná karma článku: 20.40
Co je to karma a jak funguje?


Diskuse k zápisku

V diskusi zatím nejsou žádné příspěvky

TOPlist